Marcheggský zámok zblízka

Vybrali sme sa teda do Marcheggu. Po smrti Pálfiovcov slúžil zámok ako múzeum. Vlastne tri múzeá – poľovnícke, vlastivedné a tzv. Afrikamuseum. Na internete sme našli aj otváracie hodiny.


Informácia, že múzeum bolo medzičasom zrušené, nám unikla. Dozvedeli sme sa to až priamo na mieste od miestneho pána s červenou tvárou a ešte červenším nosom, oblečeného v poľovníckej uniforme, ktorý nás oslovil pri skúmaní nádvoria zámku, ktorý dnes pôsobí spustnutým dojmom.

Poľovník sa pýtal, čo tu chceme. Na našu otázku, či tam je múzeum, odpovedal: „Nicht mehr.“ Chcel vedieť, odkiaľ sme. Malacky mu nič nehovorili. Konverzácia v nemčine viazla, tak nás ten pán slušne vyhodil a poprosil nás, aby sme za sebou zavreli.


Medzitým sme stihli obzrieť si a pofotiť nádvorie zo všetkých strán, vrátane slnečných hodín zo 17. storočia – vedeli sme, že Tomáš sa im poteší.

Pozreli sme si teda zámok aspoň z vonkajšej strany. Podľa fotiek sa dala čakať podoba nášho zámku s marcheggským. Nejaké spoločné znaky sme našli - štvorcový pôdorys, v strede nádvorie, slnečné hodiny, podobná farba fasády, istá podoba čelnej steny, atď.

Podobnosť zámku v Marcheggu s malackým však nie je po stránke architektonickej taká blízka, ako sme čakali. Tiež sa oba zámky líšia svojou polohou v rámci mesta, či bezprostredným okolím (to je téma na ďalší článok). Súvisí to predovšetkým s úlohou marcheggeského zámku, ktorý vznikol prestavbou pôvodného stredovekého vodného hradu. Na rozdiel od neho malacký zámok bol podľa všetkého postavený až niekedy v priebehu 17. storočia.

Chceli sme sa pozrieť najmä na bronzovú sochu pálfiovského jeleňa. Táto socha pôvodne zdobila nádvorie malackého zámku, Pálfiovci si ju však po odchode z Malaciek vzali do svojho nového sídla. Objekt nášho záujmu sme na nádvorí zámku nenašli, ale ani nikde v jeho okolí. Nielen to. V celom objekte marcheggského zámku sme nenašli takmer žiadnu zmienku o Pálfiovcoch. Až na dve výnimky. O nich zase niekedy nabudúce.